Sv. Juraj

                                                                 Nitrianska Blatnica , 28.4.2019

Určite, keď ste  uvažovali, ako stráviť dnešnú nedeľu, mnohí ste neváhali, ani chvíľu. Púť k „Jurkovi“ ktorá je prvá v  pútnickej sezóne sa stala, už roky,  súčasťou Vášho jarného programu. Naozaj zaujímavá by bola anketa, kde by sme sa mohli vyjadriť, prečo dnes viedli naše kroky  práve tu.

Iste, mnohých z nás privádza na toto nádherné miesto túžba, obrazne povedané,  „zalistovať si“  akoby „v rodinnom albume“, pripomenúť si našich  predkov a udalosti z minulosti a tým načrieť do našej kresťanskej a národnej histórie;  pretože nás  fascinuje jedinečný genius loci – táto  lokalita dýchajúca dejinami, archeologickými nálezmi osídlení,  historických dokumentov a artefaktov. Mnohým  učarovala nádherná príroda zušľachtená citlivými zásahmi pracovitých predkov žijúcich tu v Nitrianskej Blatnici a v jej  okolí, aj  neďalekej Bojnej. 

Naozaj nemožno prehliadnuť  nezanedbateľný počet návštevníkov,nilen skautov, ktorí  celoročne  navštevujú a obdivujú  tunajšiu starobylú Rotundu sv. Juraja ako najstaršiu sakrálnu  stojacu stavbu na Slovensku aj v strednej Európe, postavenú ešte pred vznikom Veľkej Moravy.

Určite ide o ušľachtilé dôvody, každého návštevníka tejto lokality,   ktoré však by nemali  zakrývať ten najpodstatnejší. My  všetci,  ktorí sme sa cez stánky, ktoré lákajú rozličnými vôňami  ponúkajúce  rôzne dobroty, doslova   „prekliesnili“ až sem k oltáru,   hlásime, že ten hlavný dôvod, prečo sme tu je náboženský a kresťanský. Sme tu predovšetkým  ako  pútnici, ktorí sú verní tradícii trvajúcej vyše 500 rokov.

Ako mnohí viete, zvyk, či obnova  putovania sa uskutočnila v prvej polovici 16. storočia vďaka Magdaléne Márie Thurzovej, ktorá nechala rozpadajúcu sa rotundu zrekonštruovať. Chcela si tak uctiť pamiatku svojho  manžela, ktorý zahynul v bitke pri Moháči. Svätojurské púte sú   tak datované od roku 1530 a sú spájané s rádom františkánov, ktorí mali sídlo v Hlohovci. O ich pravidelných púťach k sv. Jurajovi – rímskemu vojakovi, ktorého kult sa k nám dostal v 4. storočí z Východu – sú dochované viaceré historické záznamy. Jeden z nich hovorí, že koncom 16. storočia bola ku kostolíku dobudovaná pustovňa, kde žil pustovník – pravdepodobne príslušník františkánskeho rádu, ktorý sa staral sa o kostolík, pri ktorom bola aj škola, kde vyučoval chlapcov.

Tieto púte sú prejavom hrdosti na naše  bohaté kresťanské a národné dejiny. Sú autentický prejav toho, že Kristova zvesť a učenie Cirkvi, ktoré nadobúdalo rôzne prejavy a formy, zapustilo hlboké korene a pretváralo vedomie našich predkov a viedlo ich k ušľachtilým hodnotám, aj k dobru a kráse. Tak to koná  Cirkev aj  dnes.

Lekár a spisovateľ Pavol Strauss v eseji O pravých a zdanlivých pyramídach hovorí vážne slová, ktoré ani po rokoch nestratili na aktuálnosti: „Svet je rozleptaný, človek je zdecimovaný, zredukovaný na výšku konta alebo pracovno-výkonný potenciál. Potrebný je nový, tvrdý, smelý, verný a …, milujúci človek s pevnou vnútornou štruktúrou, ktorý by nahradil dnešného rôsolovitého, uhladeného, salónneho…, mäkkýšovitého tvora. A tým človekom môže byť iba nový typ kresťana, zaťažený tradíciou hrdinstva katakomb a láskou z doby martýrov, zaťažený chlapským postojom vyznávačov a žeravosťou prorokov a vizionárov, zaťažený silou askézy a neúprosnosťou modlitby, ale nezaťažený lacnými a úzkoprsými predsudkami provinciálnych tradicionalizmov (S výhľadom, s. 87-88).

Teda dnes sme tu predovšetkým preto,  aby sme  sa v našej „rozleptanej dobe“  sa  stali novým typom človeka, teda aj   kresťana, ktorý  nestráca historickú aj osobnú pamäť viery.

Motorom  našej vnútornej premeny  je sila Ježišovho zmŕtvychvstania a z toho aj sila Božieho milosrdenstva, ktoré robí zo všetkých rozkolísaných, individualistických, prešpekulovaných a vypočítavých Tomášov, pravých vyznávačov, ktorí sa neboja vyznať pred Kristom a pred svetom: „Pán môj a Boh môj!“.

Vzkriesený Ježiš  vyzbrojuje darom Ducha Svätého a mandátom odpúšťať hriechy sveta apoštolov  všetkých čias.  Slovami „Pokoj vám!“ nám dáva nový život, ktorý už nie je čisto biologický (prejavujúci sa  len metabolizmom, či schopnosťou reprodukcie, schopnosťou rásť, schopnosťou individualizácie, schopnosťou mutácie, či silou aktívne odpovedať na zmeny prostredia), ale život, ktorý definuje dýchanie Ducha,  v ktorom je pohyb a konanie, a v ktorom je plnosť, intenzita, božská prosperita; v ktorom je Boží pokoj,  a  v ktorom je odvaha, veď vzkriesený Pán hovorí: „Nebojte sa!“ (Mt 28, 10). Odvaha, čiže mravná sila, je Katechizmom  definovaná ako: „morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro“ (1808). Treba dodať, že túto silu  prijímame od Ducha Svätého  nielen pri   birmovaní, ale aj  pri sv. omši (KKC 1109), a vždy, keď sa otvárame božím hodnotám.

Jedinečným vzorom odvahy prameniacej zo stretnutia so Vzkrieseným bol podobne ako apoštol Tomáš, práve svätý Juraj, ktorého kult sa k nám dostal v 4. storočí z Východu. Pochádzal z Kapadócie (v dnešnom Turecku) – kde sú podľa tradície uložené ostatky  aj apoštola Tomáša (v Edesse), o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu.

Odvaha mladého Juraja – rímskeho vojaka, – sa stala tak známa, že prenikla celú západnú kultúru spolu s vierou, ktorú vyznával. Známou sa stala jeho odvaha  jeho umučenia za čias cisára Diokleciána. Prihlásil  sa k viere v Krista, v čase, keď to bolo zakázané,  za  čo bol za to popravený v r. 303. Avšak kým bol ešte vo väzení, tak podľa správ vykonal sedem zázrakov: (o.i. obrátil kráľovnú Alexandru a kráľa;  mága Atanáza a  veliteľa Anatolia a všetkých jeho vojakov).

 Stredoveký text známy medzi historikmi ako  Legenda Aurea hovorí o tom, ako v meste Silene v Lýbii bol  rybník, kde žil veľký drak, ktorý svojim dychom zabíjal ľudí. Chudobní obyvatelia, aby ho upokojili, obetovali každý deň dve ovce, ale jeho nároky boli väčšie a väčšie, a tak začali denne  obetovať jednu ovcu a jednu mladú ženu, ktorú vylosovali žrebom. Vylosovali aj dcéru kráľa. Keď  priviedli plačúce dievča k  jazeru. Juraj, sa postavil na jej obranu a  prebodol ho kopijou. Obyvateľov mesta  iupokojil slovami:  „Nemajte strach, Boh ma poslal, aby som vás oslobodil od tohto netvora, prijmite vieru v Krista  a zlo nad Vami nebude mať viac moc“. Preto sa zobrazuje so symbolom kopije a premoženého  draka.

V rozprávaní síce ide o legendárny motív, avšak jadro zvesti je dôsledne biblické, ktoré znie: je možné v sile Vzkrieseného Krista a v sile viery v neho, zvíťaziť nad zlom a jeho  produkujúcou kultúru smrti. Je možné zastaviť konanie diabla, ktorý nemá meno ale číslo a preto robí z ľudí čísla.

Je preto potrebné, aby sme si  vážili hodnoty, ku ktorým sa ako kresťania hlásime a nehanbili  za svoje presvedčenie. Tak sa  môže udiať premena aj celej našej západnej kultúry, ktorá je podľa Fatimy neustále pod vplyvom „červeného draka“ a ktorý neznamená len komunizmus, ale aj na sile naberajúce iné „izmy“  končiac terorizmom.

Aj tu, dnes,  sa chceme  tomu priučiť a prehĺbiť v našej viere. Je to cesta viery, ktorý sa prejavuje kvalitou nášho života. Určite, ak sa dokážeme rozhodnúť pre túto cestu a prejaviť ju aj navonok, môžeme sa dočkať víťazstva svetla vzkrieseného Krista nad svetom ponoreným do tmy. Takto dokáže kresťanstvo nielen živoriť ale aj expandovať ako jedinečná alternatíva života do celého sveta, ako to bolo v prípade rozšírenia úcty k sv. Jurajovi.

Podľa sv. Juraja je len v samotnom Taliansku 21 miest pomenovaných jeho menom; Georgia je meno jedného štátu v USA; Gruzínsko je samostatná republika; je množstvo chrámov zasvätených sv. Jurajovi. Na Slovensku 74 kostol a kaplniek, v našej diecéze 13.  Je patrónom skuatingu.

Kiežby sme boli aj my sv. Jurajmi –  starostlivými roľníkmi, ktorí na každom mieste a s odvahou zasievajú semeno slova. Totiž meno Juraj vo svojej etymológii  (z gréckeho geos –  zem a orge – stavať) znamená  georgos – roľník. Preto je možné povedať, že kde je Juraj, tam je prísľub budúcej úrody. Kde je Juraj, tam sú „juríčky“ – lastovičky,  zvestovateľky prichádzajúcej jari.

Púte k sv. Jurajovi, aj v súčasnosti,  sú prejavom odvahy hlásiť sa v čase silnejúcej sekularizácie a multikulturalizmu, ktorý je časom čoraz otvorenejšieho negatívneho, či spochybňujúceho postoja kresťanov, k našim  dejinám. Na tomto mieste cítime, aké bohaté a pestré sú dejiny nášho drahého Slovenska. Jeho dejinami sa vinie osobitným spôsobom  „posvätno“,  s hodnotami, ktoré sú obohacujúce aj pre dnešného človeka. Nie je to iba pridaný podiel, ale podstatná, regulujúca sila duchovnosti a kultúrnosti  a obyvateľov našej vlasti. Žičím nám všetkým, aby  sme si tieto hodnoty  verne zachovali, a by ich sprevádzalo Božie požehnanie v našich odvážnych úsiliach.                                                                                                         Amen.